A možno príde aj kúzelník...

Často a možno veľmi často v živote niečo očakávame, asi najčastejšie vďaku, uznanie... S tým súvisí aj obätovanie sa (svoj život, svoje záľuby atď) pre niekoho...

A práve to je ten problém. Veľmi často totǐž sa človek toho uznania a vďaky nedočká a je z toho iba sklamaný.

Pred časom som absolvovala program kde človek rieši "sám seba". Ujasňovala som si sama pre seba svoje postoje, svoje hodnoty. Je to skvelá vec, pretože si tak môže človek vo svojej mysli poriadne poupratovať. Potom keď odtiaľ "vynesie do smetí" všetko to čo tam nepatrí a iba zbytočne zaberá miesto, je to skvelý pocit a tiež úľava.

Jednu z vecí ktoré som upratovala boli aj moje očakávania a potom sklamania, keď sa očakávania nesplnili. Často som pre niečo alebo niekoho "obätovala" - svoj život, záľuba a tak...

K čomu som došla? Už nerobím niečo pre niekoho iného ale pre seba - urobím TO lebo ja chcem tomu druhému pomôcť, uľahčiť mu život alebo iba preto lebo to považujem za správne. Robím tak radosť sama sebe. A nemusím od nikoho očakávať vďaku alebo uznanie, ktoré aj tak väčšinou nepríde.

Rozprávala som sa s jednou pani, ktorá bola celkom "zlomená". Rozhodli sa s manželom že postavia rodinný dom. Peňazí nebolo veľa, k tomu dve malé deti, tak to celé zvládnuť vôbec nebolo ľahké. Tak sa táto pani rozhodla že sa pre túto dôležitú vec - obätuje. Odkladala a šetrila každú korunku - aby stavba rýchlo napredovala. Šetrila všade kde sa dalo, najviac na sebe. Aj napriek všetkej snahe stavba trvala - roky. Keď dostavali dom a nasťahovali sa doňho, bola z toho celého vyčerpaná - fyzicky a hlavne psychicky. Za  4 roky zostarla možno o 10 rokov.

Asi tušíte čo sa stalo. manžel si našiel priateľku - mladšiu, ktorá sa o seba starala, mala svoje záľuby, priateľov, svoj život. Keď sa to manželka dozvedela a pýtala sa manžela čo to má znamenať, že či je toto jeho vďaka za to čo všetko pre stavbu rodinného domu obätovala povedal jej: "Pozri sa na seba ako vyzeráš.. Veď je z teba troska a to mám žiť s troskou? "

Tento príbeh môže ľudí rozdeliť na dva tábory - feministky čo budú útočiť na mužov ako zradné plemeno a na druhej strane mužov, ktorí celkom chápu že chlap nechce žiť s troskou...

Ani jedno ani druhé. Keby to tá pani nerobila ako obäť ale robila by si tým domom a tou výstavbou radosť sama sebe, celkom určite by to dopadlo inak ako to naozaj dopadlo. Nebola by zostarnutá a zlomená  a manžel by nemal dôvod si hľadať za ňu náhradu.

Je to ako s pohárom, v ktorom je  dopoly vody. Niekto povie "ach bože veď je odpoly prázdny, o chvíľu bude prázdny". A niekto iný zase povie "skvelé veď ten pohár je dopoly plný, trochu dolejeme a bude plný..." A pritom tí ľudia pozerajú na ten istý pohár vody.

Život, vzťahy, rodina, podnikanie - to všetko závisí od uhla pohľadu a do akej miery sme schopní a hlavne ochotní uhol pohľadu zmeniť.

Prečo sme tú schopnosť a hlavne ochotu stratili?

Viete to?