Chceme iba slušne a dôstojne žiť...
Už to bolo dávno, pár rokov po Vysokej škole - v mojom prvom zamestnaní. Pár dní som naberala odvahu a potom som išla za svojim šéfom a požiadala som ho o zvýšenie platu. Nástupný plat po skončení školy bol naozaj nízky, ledva na prežitie....
Predpokladáte dobre - mojou žiadosťou nebol nadšený. Asi ako väčšina šéfov.
Pamätám si presne môj argument, čo som mu povedala: " Veď ja nechcem nič také mimoriadne, chcem iba žiť normálny slušný život - čo je na tom zlé alebo nepochopiteľné ? "
Na to ma on opýtal: "Čo je podľa teba - normálny slušný život?"
Pomyslela som si že je akýsi natvrdlý. "No veď to je celkom jasné. Aby som mohla kúpiť domov nákup - čo potrebujeme, aby sme si vedeli našporiť na aspoň jednu dovolenku do roka, no a tiež aby sme mali na benzín a prevádzku auta (auto som našťastie zdedila po rodičoch) "
Moj šéf sa usmial a povedal:
"Vieš, toto nie je dôvod prečo by som ti mal pridať na plate - že chceš IBA normálne a slušne žiť. Dôvodom na zvýšenie tvojho platu môžu byť iba tvoje pracovné výsledky alebo zmena tvojej pracovnej pozície, ktorá by bola náročnejšia, zodpovednejšia.
Keby som ti zvýšil plat kvôli tomu aby si mohla normálne a slušne žiť, teraz je tvoj normálny život - bežný nákup, jedna dovolenka do roka niekde tu na Slovensku..... a keď si na tento štandard zvykneš, už ti to stačiť nebude, zvýši sa tvoj "normál" a už to bude väčší nákup, dve dovolenky, z toho jedna pri mori a samozrejme - nové auto... a tak ďalej a tak ďalej...."
Odišla som od neho naštvaná a cestou od neho som si hovorila - blbec, tupec nechápavý....
Až po mnohých rokoch som pochopila čo mi vtedy ten "blbec" povedal, a došlo mi že mal pravdu :-) Plat, odmena - je za výsledky, nie za odsedené hodiny za monitorom počítača.
Okrem toho som si uvedomila ako je to s tým "normálnym" životom - čo som uviedla ako dôvod na zvýšenie môjho platu.
Často si na "niečo" zvykneme a začneme to brať ako "normálne" a samozrejmé a prestaneme si to uvedomovať.
Ak je to niečo dobré na čo sme si zvykli, prestaneme si to vážiť, udržiavať to, starať sa o to.
Nanešťastie ale, si často zvykneme aj na to horšie kam sme "spadli" a utešujeme sa kadečím, prečo sme tam kde sme... Hovorí sa že človek si zvykne aj na železnú košeľu......
Ibaže keby toto bol koniec, bolo by to dobre, ale toto koniec nie je. Keď dopustíme aby sa niečo zhoršilo, tak ono sa to zhoršuje stále viac a viac, aj keď si to možno neuvedomujeme....
Firmy z dôvodu šetrenia často upustia od svojich vysokých štandardov, tiež prepustia zamestnancov a kumulujú funkcie - potom robia všetci všetko a nič poriadne. A na toto si zvyknú, to začnú považovať za " normálne". Potom poľavia ešte viac a ešte viac a potom je to koniec firmy.
Aké by bolo z tejto zradnej pasce východisko? Nikdy nedopustiť cestu dole. Zo všetkých síl - rozvíjať, budovať, modernizovať, .....
A pomocou bartra, keď sa dá tento rozvoj "zaplatiť" vlastnými výrobkami - je to dokonca - príjemné a veselé.
Kto nefandí a nerozumie bartrovaniu, tak ten rozvoj platí krvavo- boľavo zarobenými eurami.
Kto pochopí o čom je barter, tak nepotrebuje toľko veľa peňazí - veď môže platiť svojou prácou!!!