Straty a nálezy

Pamätáte si ten pocit zúfalstva a beznádeje - "kde som nechala tie kľúče ????" Táto myšlienka, keď sa to stane, ma celkom ovládne, nie som schopná  na nič iné myslieť !

Nedávno som sa pustila do upratovania a v jednej kabelke som zas naopak - našla náramok, na ktorý som už skoro zabudla že ho mám a  velmi ma potešil.

Občas sa ale stane oveľa vážnejšia vec, keď človek stratí samého seba.

Keď si všímate malé deti - sú to veľké bytosti a aj osobnosti,  majú svoje zásady, svoju integritu, svoje veľmi silné zámery a ciele. Sú sami sebou - dovtedy kým ich rodičia "nezlomia".

Potom ale plynie čas a začneme robiť kompromisy, začneme pri ceste za  svojimi cieľmi robiť kadejaké ústupky. Sem tam urobíme niečo čo nie je celkom fér - " kvôli pokoju v rodine, kvôli kariére" A k tomu pribudnú malé alebo väčšie klamstvá a podvody, no samozrejme k tomu ospravedlnenia - že inak to nešlo... Popri tom sa ešte niektorí obätujeme - pre rodinu, pre deti, atd.

A ani si neuvedomíme že sme stratili sami seba. Kvôli strateným kľúčom sme celí bez seba, ale to že sme takto zakaždým  strácame kúsok  samého seba, to si akosi neuvedomujeme alebo si to nechceme pripustiť..... A plynie čas. A čím ďalej sme rozmrzelejší podráždenejší, nič nás nebaví....

A nie je to tým že sme stratili svoje úžasné plány, vzdali sme sa svojich cieľov, a stratili sme svoje zásady a hodnoty a popri tom aj samých seba?

Môj otec bol vždy veľká osobnosť, mal prirodzenú autoritu.  Mal charizmu, ktorá ľudí priťahovala, Ľudia ho milovali a aj obdivovali. Mal svoje pevné zásady, hodnoty, ktoré si ctil a aj uznával. Bol prísny, vyžadoval dodržiavanie pravidiel ale popri tom bol spravodlivý.

Pamätám si že som veľmi chcela vidieť film v kine, ktorý bol do 18 rokov neprístupný, ale ho premietali 3 dni pred dovŕšením mojich 18-tin. Pozvala som otca do kina, že pôjdeme spolu, v nádeji že odo mňa  uvádzačky v kine nebudú pýtať občiansky preukaz, lebo všetky otca veľmi dobre poznali (bol riaditeľ školy a v minulosti ich učil alebo učil ich deti....) Keď otec prišiel na moju fintu, do toho kina ma samozrejme neprepašoval, za čo som ho chviľku nenávidela, ale po čase som ho za to mala o to viacej rada.

Jednou zo zásad mojho otca bolo to, že odmietal akékoľvek telesné tresty, ktoré považoval za ponižujúce ako pre neho ako rodiča tak aj pre dieťa. Ako s teenagerkou to so mnou nebolo vôbec jednoduché a ani ľahké. Jeden krát, nejakým obrovským zázrakom, mi v rámci ostrej výmeny názorov vylepil facku. Ja som bola po pár sekundách v pohode, lebo som to fakt prehnala  a vedela som že som si ju zaslúžila. S otcom sa zatriasol celý jeho svet, bolo to preňho obrovské zlyhanie ako rodiča, a hlavne porušenie jeho zásad.
Bolo mi ho veľmi ľúto keď som videla ako to s ním otriaslo, nevedela som mu pomôcť.

Vtedy na chviľku stratil samého seba a to bolo milionkrát horšie ako strata čohokoľvek iného.

Často si na neho spomínam a tak veľmi by som mu chcela povedať to čo som nestihla. Zomrel náhle keď som končila vysokú školu a to najdôležitejšie - čo pre  mňa znamenal ( a znamená dodnes ). - som mu nestihla povedať.

Odchodom môjho otca som veľmi veľa stratila, ale zároveň  s odstupom času aj našla - poznala som skvelého človeka - ktorý bol vždy sám sebou, so svojimi zásadami a hodnotami - ľudskosti a čestnosti.